Moderný Tarzan

Autor: Martin Semanco | 15.1.2016 o 12:10 | (upravené 3.2.2016 o 20:38) Karma článku: 6,85 | Prečítané:  846x

Jednou zo zastávok mojej cesty po Laose bolo pohraničné mestečko Huay Xai v provincii Bokeo. Počas vojny tu vraj mal hlavný stan americký závod na spracovanie heroínu odkiaľ prúdil ďalej do štátov.

Dnes jediné čo prúdi cez toto mestečko sú davy turistov na ceste z Thajska do Laosu a opačne. Mnohí z týchto turistov sa tu však na chvíľu zastavia, a to z dôvodu, že tu má základňu asi najväčšie dobrodružstvo aké môžete v Laose zažiť. Tým dobrodružstvom je „The Gibbon experience“. V podstate ide o niekoľko oceľových lán naťahaných krížom krážom naprieč korunami stromov v jednej z odľahlejších a civilizáciou zatiaľ takmer nedotknutých častí laoskej džungle, po ktorých sa pomocou určitého druhu kladky vozíte ako novodobý Tarzan (pre všetkých Trenčanov – taká väčšia Brezina ;) ).

Do Huay Xai prichádzam podľa inštrukcií deň pred štartom expedície. Spolu s množstvom iných bledých tvári vypľuvnutých na autobusovej stanici dohadujem cenu a shareujem tuk tuk do centra keďže, ako je v Laose zvykom všetky autobusové stanice sú vzdialené niekoľko kilometrov od mesta. Po asi desiatich minútach nás tuk tuk priváža do centra mestečka, ktoré tvorí jedna dlhá ulica posiata hotelmi, guesthouseami, reštauráciami a cestovnými agentúrami. Jednoducho tradičný kolorit každého malého laoského mestečka.

Vyskakujem z tuk tuku a moje prvé kroky smerujú priamo do nenápadnej kancelárie, okolo ktorej sa však točí všetok ruch aby som oznámil svoj príchod, potvrdil účasť a jednoducho vybavil formality. Mladej laoskej deve predkladám na preukázanie svojej totožnosti pas s platným vízom a potvrdenie o zaplatení mastnej sumy za tento špás. Tá mi na oplátku hovorí o tom na čo moje peniaze poputujú, čo si do džungle vziať a čo nie a kedy byť v plnej poľnej pripravený na odchod. Okrem toho mi podáva aj tri A4-ky a reku čítaj a podpíš. Tak teda čítam, no v momente keď sa dostávam k pasáži o tom ako na túto akciu idem na vlastnú zodpovednosť, a že mne ani pozostalým po mne nepripadá akýkoľvek nárok na náhradu ujmy okamžite obraciam na poslednú stranu a bez mihnutia oka toto poučenie alebo reverz podpisujem. Pýtam si ešte tip na nejaký blízky a lacný hostel, lebo ako to už u mňa býva zvykom pokiaľ to nie je nutné, riešim otázku kde na noc hlávku zložiť priamo na mieste, nakoľko je to často omnoho lacnejšia a tiež dobrodružnejšia forma. Mladej laoskej deve úctivo poďakujem a s trochu primrznutým úsmevom zdravým „See you tomorrow!“.

Prekvapujúco je môj hostel hneď vo vedľajšom dvore. No to je mi náhodička! Pomer cena výkon ponúkanej izby je však zodpovedajúca a výber jedál v reštaurácii taktiež. Zhadzujem batoh a svoju telesnú schránku na posteľ tvrdú ako žulová doska a šťukám do telefónu heslo na wifi aby som udal svoju polohu a doma mali prehľad. Po večeri a prechádzke centrom si chystám veci do džungle, vykonávam hygienu, opäť tvrdo dopadám do postele a s myšlienkami na aké šialenstvo som sa to zasa dal a čo som to vlastne podpísal zaspávam.

V deň D po výdatných raňajkách sa spolu s ďalšími asi tridsiatimi turistami usádzame do pohodlných pohoviek aby sme si pozreli inštruktážne video o tom ako jazdiť a nejazdiť pomedzi stromy sťa moderný Tarzan. Po skončení videa je možné badať zopár prázdnych prehltnutí ale zväčša skôr nadšenie a nedočkavosť už vyraziť. Predstupuje pred nás ešte jeden zo zamestnancov a pýta sa či je nám všetko jasné a či máme ešte nejaké otázky. Ak nie môžeme vyraziť. Pripadá mi to ako výjav z nejakého vojnového filmu, kde mariňáci dostávajú inštrukcie pred nástupom do akcie a chýba tomu už len to ich známe zvolanie „Hooah!“. Celé to podtrhuje následne naskočenie na korby off-roadov pristavených na ceste.

Vezieme sa asi hodinu a pol po hlavnej ceste smerom na Luang Nam Tha a aby toho nebolo málo prekračujeme rieku a nechávame masírovať naše zadky ďalšiu pol hodinu na poľnej ceste do poslednej dediny na okraji džungle. Tu zoskakujeme z korby a náš proviant prekladáme z áut na somáre. Pri jednoduchom obede sa rozdeľujeme na dve skupiny po osem respektíve sedem ľudí nakoľko kapacita domov na stromoch je osem ľudí. Moja skupina pozostáva z dvoch francúzskych párov, z ktorých po anglicky vie na slušnej úrovni len jeden človek, dvoch Holanďanov, ktorí sa tiež radšej bavia medzi sebou svojim ľúbozvučným chrčaním a tak mne, vlkovi samotárovi, nezostáva opäť nič iné len sa dať do partie s našimi dvoma sprievodcami.

Vyrážame teda do džungle! Trikrát prebrodíme rieku, križujeme ryžové polia a pomaly stúpame po zablatenom teréne do lesa. Po hodinovom treku prichádzame na štart „tarzaniády“, kde sa zoznamujeme s výstrojom a dostávame opäť inštruktáž a poučenie. Naši sprievodcovia nám na mape ukazujú čo všetko dnes absolvujeme, a v ktorom dome na strome strávime noc. Čaká nás teda niekoľko hodín vozenia sa na lanách a trekovania. Nasadzujeme si výstroj, ktorý spočíva zo sedáka, k nemu pripevnenej kladky s brzdou vyrobenou z pneumatiky a z istiaceho lana. Vzhľadom na opotrebovanosť a provizórnosť to nikoho z nás pocitom bezpečia nenapĺňa, najmä keď si predstavíme v akých výškach sa budeme premávať. Tento pocit však vo mne pretrváva len do absolvovania prvých dvoch či troch jázd skrz koruny stromov a následne sa už do toho dostávam a užívam si to. Je to neuveriteľná zábava a cítim sa a bláznim ako malý chlapec. Okolo tretej hodiny popoludní pristávame v našom dnešnom domove. Je to dvojpodlažný drevený dom na osamotenom strome asi vo výške 40 metrov nad zemou s toaletou, sprchou, kuchynským kútikom ale najmä s tečúcou pitnou vodou. Samozrejme si ukorisťujem tú najlepšiu posteľ, ktorá sa nachádza osamotená na druhom poschodí. Na najbližšie takmer dve hodiny, kým naši sprievodcovia na pevnej zemi pripravia večeru dostávame rozchod a tak sa teda idem dosýta vyblázniť na lanách, ktoré obkolesujú náš dom. Zmorený a unavený hneď po večeri a dennom rozkaze za zvukov nočnej džungle plnej neidentifikovateľného pišťania a kvílenia zaspávam.

Na druhý deň sa prebúdzam do oparom pokrytej džungle za svitania a za zvuku po lane prichádzajúceho sprievodcu s raňajkami. Dnešný deň bude trochu viac oddychový a menej sa bude jazdiť na lanách, no čaká nás aj najdlhší 500 metrový lanový úsek. Opäť nás na začiatok neminie asi dvojhodinový trek, pretože sa presúvame na inú sekciu lanových dráh. Po absolvovaní celého okruhu a oboznámení sa s trasami dnešného dňa prichádzame k vodopádu, kde máme čas sa schladiť a zrelaxovať kým nám naši sprievodcovia pripravia obed. Po kúpaní a výdatnom obede na mňa doľahne únava a potreba poobedňajšieho šlofíka a nakoľko opäť po zvyšok dňa dostávame rozchod a povolenie slobodne sa voziť po lanách, rozhodujem sa, že sa teda dopravím do nášho dnešného príbytku a zdriemnem si.

Samozrejme si počas jázd na lanách neodpustím ešte zopár fotiek a videí a ako už „skúsený“ jazdec trochu nerešpektujem pokyny, ktoré sme dostali. Pri jednej z jázd keď v pravej ruke držím selfietyčku s kamerou a svojou slabšou rukou „kormidlujem“, lano sa mi zvrtne a ja urobím polobrátku okolo vlastnej osi čo ma spomalí a do cieľa si to musím odrúčkovať. To však ešte nič nie je! Predposledné lano vedúce k domu je tiež jedno z tých dlhších, asi 300 metrové. Po predchádzajúcej skúsenosti už rezignujem na natáčanie videa alebo na robenie fotiek a slušne sa spúšťam. Zabúdam však na jednu vec a to, že toto je to najrýchlejšie lano a že je nutné na ňom použiť brzdu. Spamätávam sa dosť neskoro a nestačím prispôsobiť svoju rýchlosť na toľko, aby som sa po náraze do brzdiaceho matracu ovinutého okolo stromu stihol bez problémov postaviť na pristávacie mólo. Od matracu sa odrážam a naberám plnou parou spätný chod. Zastavujem sa až v strede lana nad potokom a stromami vo výške okolo 100 m. Samozrejme prvá vec čo moju sprostú hlavu napadá: „A práve teraz to netočíš ty somár“. Po chvíli užívania si výhľadu visiac v prázdnote na mňa pomaly doľahne realita, úzkosť a bezmocnosť. Spomeniem si na inštruktážne video, ktoré o tejto situácii hovorilo s najväčším počtom výkričníkov a mne teda nič iné nezostáva len sa spamätať, zaujať Stalloneho polohu z filmu Cliffhanger a čo najrýchlejšie rúčkovať do cieľa. Pravdu povediac odrúčkovať takmer 200 m nie je vôbec sranda. Počas tejto opičej dráhy si dvakrát potrebujem oddýchnuť a uvoľniť si ruky, avšak to sa dá len na striedačku, keďže ak by som sa pustil oboma rukami naraz zveziem sa zase späť do stredu lana. Ako to už býva zvykom posledné kroky sú najťažšie a u mňa to nie je inak. S vypätím posledných síl dorazím aj záverečných päť či desať metrov a padá mi veľký kameň zo srdca, pretože asi o päť minút, keď sa ja s trasúcimi rukami vydýchavam v bezpečí domu, kolega Holanďan sa rúti po mojom osudovom lane.

Po zvyšok dňa sa už z bezpečia domu na strome ani nepohnem i keď po večeri nastáva čas, kedy ho za tak bezpečný už nepovažujem. Po mojej dramatickej jazde a po absolvovaní poobedňajšieho šlofíka sa mi nechce hneď po jedle skočiť do perín a tak si s mojimi spolubývajúcimi hľadáme okrem výmeny pár otrepaných viet inú zábavku. Začíname si obzerať dom a jeho príslušenstvo. Upozorňujem, že v Laose sa v tomto období stmieva okolo pol šiestej večer, a teda uprostred čiernočiernej džungle a ešte k tomu bez pálenky a s polovicou osadenstva, čo nehovorí anglicky veľa nenavystrájate. Objavujem knihu plnú informácií o tunajšej faune a flóre, rozumej o všetkej možnej hávedi, ktorú počuješ pišťať a vrieskať v tej tme, a ktorá sa ti pod jej rúškom pohybuje niekde za oknami ak nie náhodou priamo pár centimetrov od teba. A v tej chvíli to prichádza. Žabožrút zablúdi so svojou baterkou na strop a nám sa naskytá mrazivý pohľad na stádo asi ôsmych pavúkov veľkých ako dlaň. Všetkých nás zalieva studený pot a preto každú minútu monitorujeme ich pohyb. Nie že by som sa pavúkov bál ale obrov takýchto rozmerov som doposiaľ zhliadol asi len toľkokrát čo má zdravý človek prstov na jednej ruke a ešte k tomu vždy z bezpečnej vzdialenosti spoza hrubého skla terária. Po asi hodine pozorovania pohybov týchto osemnohých tvorov striedaných beznádejnými pohľadmi na hodinky s otázkou „Kedy už konečne bude svitať?“ a za neutíchajúceho škreku ďalšej hávede z temnoty sa vzdávam a poberám spať. Svojou moskytiérou pedantne upchávam všetky možné vchody, východy a priechody vedúce na moje provizórne lôžko, vystriekam všetko v rádiuse jedného metra asi polovicou jedného zo svojich repelentov a so zúfalým povzdychom „Ak mám zomrieť tu tak teda dobre!“ zaspávam.

A keďže píšem tieto riadky, na tretí deň som sa zobudil živý a zdravý ;)   

November 2015

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?